Bezmála 200-stranová publikácia Martina Lukáča, uvedená pod názvom Pod slovenským srdiečkom mať nás nosila… – Dejiny ochotníckeho divadla v Šenkviciach, popisuje dejinné osudy a peripetie najstaršieho odvetvia kultúrno-osvetovej činnosti v Šenkviciach – ochotníckeho divadla. Od nástroja národno-emancipačného boja a prostriedku tichého odboja až po jeho transformáciu na príjemnú, dôstojnú a kultivovanú kultúrnu kratochvíľu šenkvických občanov. Publikácia dokumentuje aj tradíciu ľudových tanečných zábav v bývalých Malých Šenkviciach a Veľkých Šenkviciach, tradíciu bábkového divadla, ako aj školských divadiel a účinkovania tunajších učiteľov v ochotníckom dianí.

Z celoslovenského porovnania ide o výnimočnú publikáciu, podávajúcu obraz o činorodom kultúrnom telese, ktoré československej divadelnej a filmovej scéne prinieslo osobnosti ako režiséra Rudolfa Granca a herečku Zdenu Gruberovú, ktorých životopisné profily sú zahrnuté v ponúkanej publikácii. Kniha obsahuje aj úplný prepis pôvodnej autorskej hry Večná hodnota – Obrázky z čias znovuosídlenia Šenkvíc a zoznam identifikovaných odohraných divadelných predstavení v podaní šenkvických ochotníkov. Je reprezentatívnou knihou, vhodnou aj ako dar všetkým záujemcom o kultúrne dianie a dejiny.

Sme nadšení, aké krásne, hodnotné a pre viacerých aj nostalgické zážitky prinieslo uvedenie do života publikácie Pod slovenským srdiečkom mať nás nosila… – Dejiny ochotníckeho divadla v Šenkviciach. Za úspešné uvedenie do života, ktoré prebehlo vďaka šenkvickému gerhenu (zemiakovej placke) ďakujeme ,,krstným rodičom“: strýcovi Ivanovi Červenkovi, Emílii Jančurovej (rod. Hladkej) a prvej dáme šenkvických ochotníkov – Sidónii ,,Zdenke“ Žákovej (rod. Šarmírovej).

A prečo gerhen? Lebo práve ten si piekli šenkvickí ochotníci, keď sa pri večerných nácvikoch striedali v súkromných domácnostiach jednotlivých ochotníkov 🙂

Ešte raz srdečná vďaka všetkým zúčastneným!

Touto cestou sa chceme poďakovať členom Divadla Oskar za nádherné a autentické predstavenie Na skle maľované…, do ktorého zapojili aj prítomných divákov. Zbierame veľmi veľa pozitívnych reakcií a budeme sa tešiť na ďalšiu spoluprácu pri ďalších plánovaných predstaveniach pod záštitou nášho občianskeho združenia ProKultura Šenkvice! 🙂

Už v piatok 21. októbra 2022 o 18:00 hod. otvoríme ochotnícku udalosť roka! V rámci uvedenia do života knihy Pod slovenským srdiečkom mať nás nosila… – Dejiny ochotníckeho divadla v Šenkviciach sa prítomným predstaví Divadlo Oskar so svojským podaním ikonickej divadelnej hry Na skle maľované…!

V uplynulom týždni ProKultura Šenkvice zorganizovala kronikárske sympózium aj pre východoslovenských kronikárov Ako spomienku prikladáme spoločnú fotografiu zo stredoslovenského sympózia na Bystričke pri Martine. Počas troch kronikárskych sympózií sa vďaka nášmu združeniu vzdelávali a inšpirovali desiatky a desiatky slovenských kronikárov! Pôsobia naprieč celým Slovenskom – od Záhoria až po obce na slovensko-ukrajinskom pohraničí

Kronikári nás žiadali o zorganizovanie takýchto odborných sympózií aj v budúcom kalendárnom roku Radi tejto žiadosti – spoločne s prednášajúcimi lektormi – vyhovieme, pokiaľ sa nájde dostatočná dotačná podpora.

Ďakujeme Fond na podporu umenia za poskytnutie finančnej dotácie, vďaka ktorej sme tieto podujatia mohli zorganizovať V najbližšom období sa budeme sústrediť na šenkvické podujatia – uvedenie do života dlhoočakávanej knihy o ochotníckom divadle a taktiež vernisáž výstavy ,,Nová škola – svedok tisícov detských snov„, ktorú sme pôvodne chceli zrealizovať ešte v roku 2020, pri príležitosti 60. výročia otvorenia školskej budovy na Vinohradskej ulici

Pokračujeme v plánovaní ďalších prínosných aktivít! Držte nám palce!

Dnes (utorok, 20. septembra 2022) si členovia občianskeho združenia ProKultura Šenkvice – Renáta Fabiankovičová a Martin Lukáč – uctili zapálením sviečky a tichou spomienkou pamiatku Gašpara Melichára – jediného Šenkvičana, padlého v bojoch Slovenského národného povstania.

Život Gašpara Melichára sa uzavrel 20. septembra 1944 neďaleko turčianskej obce Sučany (pri Martine), kde sa stal obeťou paľby neďalekej fašistickej jednotky. Jeho pamiatka je výpovedná o to viac v aktuálnom období – vážme si slobodu a nepodliehajme akejkoľvek totalite či násiliu.

Telo Gašpara Melichára spočinulo medzi ostatnými padlými partizánmi a povstaleckými vojakmi, pochovanými na Cintoríne Hrdinov Slovenského národného povstania (známejšom pod názvom ,,Partizánsky cintorín“) v Martine. Teda v meste, kde boli boje spolu so Strečnianskym priesmykom najkrutejšie a najfatálnejšie…

Tohtoročná spomienka bola o to smutnejšou, že sa prvýkrát odohrala bez našej nenahraditeľnej a pred polrokom zosnulej členky Petronely ,,Babule“ Brunovskej. Idúc od Melichárovho symbolického hrobu na Dolnom cintoríne sa preto pristavili aj pri jej neďalekom mieste posledného odpočinku.

Jedným z týchto frontov je metodika kronikárstva na celom území Slovenska Naše občianske združenie ProKultura Šenkvice minulú stredu (20. júla 2022) zorganizovalo Kronikárske sympózium ZÁPAD, ktoré sa uskutočnilo v priestoroch Pistoriho paláca v Bratislave Určené bolo najmä pre kronikárov, ale tiež starostov/primátorov a pracovníkov samosprávy z celého západného Slovenska!

Sympózia sa zúčastnilo bezmála 40 zástupcov samospráv naprieč celým západom Slovenska. Ďalšie kronikárske sympózium – tentoraz stredoslovenské – sa uskutoční na konci augusta na Bystričke (pri Martine) a východoslovenské kronikárske sympózium sa taktiež pod patronátom ProKultury Šenkvice uskutoční na konci septembra v Poprade.

Sme veľmi vďační za každého spokojného účastníka, vďaka čomu máme ambíciu v našich aktivitách pokračovať a neustále ich vylepšovať! Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Za túto podporu ďakujeme!

Chcete znášať letné teploty lepšie a autentickejšie? V tom prípade neváhajte a zájdite do Čerešnárske záhradníctvo na Chorvátskej 71 (oproti kostolu). Určite si nájdete tričko, ktoré vám sadne nielen veľkosťou, ale tiež dizajnom A že ich je!

Môj prvý kontakt s Babulou nebol priamy – ako dieťa som so záujmom a nadšením čítal rubriku ,,Babulin šenkvicko-slovenský slovník“ v obecnom časopise Šenkvičan. Po nástupe do KISu som Babulu stretával na početných podujatiach (napr. doteraz si pamätám jej fenomálne odspievanie Kaťuše na podujatí Spieva celá dedina).

Neskôr sme sa stretávali na zasadnutiach Komisie kultúry a cestovného ruchu OZ, kde som Babulu vnímal ako zaslúžilú a úctyhodnú dámu. No zároveň som si začal uvedomovať, že to, čo Šenkviciam zovšednelo a bolo považované za rutinu – a síce Babulina záľuba v zbieraní šenkvických výrazov – bolo nevyužitým a pritom pre celú obec i jej budúcich obyvateľov veľkorysým a nedoceniteľným dielom. Je to duševný vklad, obeta času, so stále sa opakujúcim a zhodnocujúcim zmyslom – veď koniec-koncov, Babula mohla v pokoji vysedávať na záhrade a celé nárečie jej mohlo byť ukradnuté. No, našťastie, nebolo to tak.

Preto som v spolupráci s vtedajšou predsedníčkou komisie – p. Šarmírovou – inicioval spracovanie dovtedajšej časopisovej rubriky do knižky. Knižka mala neskutočný úspech a Babula si vďaka tomu uvedomila, že jej činnosť nie je len príjemným trávením času na dôchodku, ale je záslužnou činnosťou v prospech celých Šenkvíc i regiónu. Spolupráca však touto knižkou – opäť našťastie – neskončila.

Babula ma pobúrila len raz – bolo to na požehnaní vína pri sv. Urbanovi (na šenkvických Greftoch, asi pred 10 rokmi) – kde počas dišputy s Cilkou Dugovičovou skonštatovala, že ona Európsku úniu nepodporuje – neskôr tento názor zmenila A keď sme pri Urbanovi, zase mi len napadá úsmevná príhoda. V úzkom kultúrnickom kruhu sme debatovali o pre nás nezmyselnom umiestnení ďalšej Urbanovej sochy na Kolinovičovom námestí. Do debaty vstúpila Babula s tým, že keď popri soche sv. Urbana na Greftoch máme Urbana na námestí a Urbanovu ulicu – tak toho Urbana máme viac ako šenkov a preto by sa Šenkvice mali premenovať na Urbanovice Ako vždy, mala pravdu.

Babulu každý Šenkvičan – a skutočne od tých najmenších až po najstarších – vnímal ako nenahraditeľnú súčasť koloritu našej obce. Ochotne prijímala pozvanie na besedy so žiakmi tunajšej základnej školy, ktorí počas troch školských rokov (2015/2016 – 2017/2018) navštevovali krúžok regionálnej výchovy ,,Krížom-krážom naším krajom“. Babulino meno otváralo dvere a malo v celých Šenkviciach náležitý cveng.

Aktívne sa zúčastňovala aj ďalších aktivít – patrila k najaktívnejším členom tunajšieho Miestneho odboru Matice slovenskej, prijala pozvanie a viackrát vystúpila aj so šenkvickými folkloristami (napr. aj počas spomienkového večera v novembri 2017, kedy sme do života uvádzali pamätnicu ,,50 rokov Folklórneho súboru Mladosť v Šenkviciach„) a spomínať na ňu budú aj v pezinskom Obstrléze.

Babula patrila k zakladateľom nášho o.z. ProKultura Šenkvice. Pre vydanie rozšíreného a doplneného slovníka ,,Jag nám dzobág naróstol“ dala zo seba to najlepšie – no čo viac! Pomohla zakladajúcemu občianskemu združeniu pomohla zohnať sponzorov a zvyšok chýbajúcich peňazí sme spoločne vyskladali z našich súkromných zdrojov ako dočasný vklad. Bezkonkurenčná aj v porovnaní s inými členmi o.z. bola v tom, ako predávala naše výtvory (napr. slovník či šenkvické kalendáre) – z okna svojho domu okoloidúcim alebo napr. na parkovisku pred Helmom či Jednotou celkom neznámym ľuďom. Doteraz sa smejem na predstave, ako mohli reagovať na to, že k nim pribehla agilná, postavou drobná dáma – strčila im do ruky slovník a vypýtala si 12 EUR

Nech sa na mňa ostatní pamätníci neurazia či nenahnevajú, Babula s pánom Plevčíkom patrili a patria k mojim ,,naj“. Cenil som si na nich triezvy pohľad na Šenkvičanov a všeobecne aj na spoločenský vývoj a dianie. Iniciatívne zbierali po obci podnety a vyhľadávali ma – už ani nie ako kronikára najväčšej malokarpatskej obce, ale snáď ako priateľa – aby sme o nich diskutovali a zachránili pre Šenkvice čo možno najviac nehmotného kultúrneho dedičstva.

Babula spolu so svojou sestrou Zdenkou mali ku mne špecifický vzťah aj z titulu rodeného Martinčana (,,Vy, Martinčania, ste predurčení na to, aby pod vašimi rukami rozkvitala kultúra. Asi to do vás kóduje tá turčianska zem.“) a možno poznáte tú historku, že v mladosti mala Babula nápadníka zo stredoslovenskej Novej Bane, no odmietla ho, nakoľko by sa musela odsťahovať za ním. Ona odmietla opustiť Šenkvice.

Ani najlepší matematik či štatistik by nespočítal naše stretnutia s Babulou – najmä ,,v jej kancelárii“, kde sme popri debatách jemne sledovali aj dianie na ulici. No Babula nebola, ako v Šenkviciach hovoríme: ,,okena“ Bola priamou účastníčkou diania. A hoci sme sa v rozhovoroch neraz dostali ku klebetám, Babula vždy promptne reagovala : ,,My neohovárame, my riešime komunálnu politiku!“

Áno, treba otvorene povedať, že Babula cítila dôsledky pribúdajúceho veku, vedela si ich priznať a svoje možnosti i zdravie vedela vždy racionálne vyhodnotiť a odhadnúť. Do poslednej chvíle si však uchovávala nadšenie – konzultovali sme všetko ohľadom rozpracovaných knižiek, vždy rada prijímala nové výzvy na rozpomínanie sa na staré Šenkvice. Bože môj, ani netuším, ako tie knihy dokončím bez takejto spoľahlivej ,,encyklopédie“…

Babula za svoj večer celkom právom a náležite považovala uvedenie do života slovníka Jag nám dzobág naróstol (23. 11. 2019), kde sme o.i. sprístupnili dočasnú výstavu ,,Fenomén Babula – Pocta šenkvickej ľudovej rozprávačke„. Nechala si dva dni na spracovanie a potom mi s dojatím v hlase volala a zhodnocovala, ďakovala. Vážila si aj pesničku, ktorú sme pre túto príležitosť skomponovali – ,,Babula je tetyčka naša-vaša“. Za podiel na organizácii tohto večera sa preto chcem opätovne poďakovať mojim skvelým podpredsedníčkam (Gabriela Čajkovičová a Martina Grancová), knižnej ,,krstnej mame“ (Soňa Mifková), za zhudobnenie pesničky (Maja Martišovičová), muzikantom a všetkým, čo sa na tejto udalosti podieľali (napr. aj Veronika Šuhajdová s manželom a ocinom) Vďaka patrí aj mojej mame, ktorá nás neraz rozvážala po celej dedine (Ev Ka) – napr. aj na Ranč či ku Zdenke na Modranskú ulicu – alebo ako Šenkvičáre hovorá : ,,na modranské“!

Všetci v mojom okolí vedeli, že keď mi volala Babula (alebo keď som ja volal Babule), bola to záležitosť prinajmenšom na hodinu Aj naposledy, keď som s ňou volal – bolo to na ceste domov z ministerstva – videla ma kolegyňa a na druhý deň mi hovorila : ,,Bože, aký si bol rozkošne veselý. V tých Šenkviciach musíte mať veselo.“

Babula sa tešila zo všetkých svojich vnučiek, pričom tú najmladšiu označovala írečitým šenkvickým výrazom (a pritom s najväčšou láskou v hlase) ako ,,vridvarecha“ a s úsmevom na perách, nakoľko v nej videla vzácny záujem o Šenkvice a všetko šenkvické

Babula pozorne sledovala aj moje akademické úspechy (preto ma rada oslovovala štýlom ,,Dobrý den, pán docent či profesór…„), bola svedkom doby, keď sa moje meno skloňovalo ako nový riaditeľ KISu a v čom sa určite všetci zhodneme, človek sa pri nej nikdy nenudil a čakal na každú perlu, ktorú dokázala pustiť do éteru aj úplne spontánne To všetko mi bude neskutočne chýbať.

Som veľmi rád, že sa nám podarili dve knižné diela a viaceré rozhlasové nahrávky, napr. táto (chcem sa za ne poďakovať Michalovi Hercegovi a Martinovi Jurčovi) : https://www.rtvs.sk/clanky/265140

Šenkvice plačú a hoci jej úmrtie nie je oficiálnym celoobecným smútkom, určitý šok a bolesť zo straty takejto kultúrničky si každý Šenkvičan, čo ju poznal, v sebe nesie. Zapamätajme si našu tetyčku Babulu, lebo ďalšiu už Šenkvice nikdy mať nebudú Za šenkvickú kultúru a v mene všetkých uvedomelých a zainteresovaných obyvateľov Šenkvíc – Martin Lukáč.

Dnes nás opustila naša vzácna Petronela ,,Babula“ Brunovská (1939 – 2022). Žena s obrovským nadšením, chuťou do práce, odhodlaním a presvedčením v zdravej miere zachovať všetko šenkvické, a to najmä nárečie

Odchodom tejto čipernej a temperamentnej osôbky, ktorá dokázala prejsť celú obec a veľmi trefne zhodnocovať celkové dianie, strácame jedného z posledných ľudí, ktorí udržiavali šenkvickú identitu a kultúrne povedomie nažive.

Naša Babula (alebo ,,tetyčka Babula“) nevynechala žiadnu členskú schôdzu ProKultury Šenkvice a ak sa niečoho nemohla zúčastniť, vždy vopred prosila o informácie s tým, že nech sa rovno povie, ako by mohla byť nápomocná. Oproti mnohým iným erdég Šenkvičanom však disponovala výnimočnou vlastnosťou – záujmom o spätnú väzbu. Zaujímala sa o názory iných na naše (resp. aj jej vlastné) aktivity a sama iniciatívne písala či tlmočila svoje názory a recenzie na podujatia, na ktorých neparticipovala.

Autorka dvoch šenkvických nárečových slovníkov si vo voľnom čase pripravovala rôzne iné podklady (šenkvické priezviská a prezývky, história rodu Tesarovičovcov a pod.). Jej smrť je veľkým zásahom do radov šenkvických kultúrnikov. Kiežby bolo Šenkviciam dopriate mať zase takú istú Babulu! Táto naša už totiž odišla do večnosti a určite už na obláčiku nad dolným koncom dediny organizuje kurz našej krásnej ,,šenkviččiny“

A kto nepoznal Babulu, môže banovať, nakoľko tým pádom nepoznal pravú Šenkvičárku